Pred pár týždňami som sa v sobotu ráno zobudila s uvedomením, ktoré mnou rezonovalo počas celého dňa.
Výrok, na ktorý som nedokázala prestať myslieť, je veľmi jednoduchý, takmer samozrejmý, no v dnešnom svete mu každý z nás pripisuje svoj vlastný význam.
„Žiť je byť“
Počkaj, ale čo to presne znamená?
Picture
Pýtala som sa ľudí okolo seba na možné interpretácie založené na ich vlastných skúsenostiach, čo pre nich znamená skutočne žiť.
Tu sú niektoré z ich odpovedí:
„Žiť znamená nájsť stály stav šťastia.“
„Žiť znamená mať možnosť bývať na krásnom mieste.“
„Žiť znamená byť zdravý.“
„Žiť znamená byť milovaný.“
Ďaľšie odpovede prichádzali:
„Žiť znamená venovať sa tomu, čo milujem.“
„Žiť znamená mať slobodu voľby.“
„Žiť znamená napĺňať potreby svojich zmyslov každý deň.“
„Žiť znamená byť úspešný a dosahovať výsledky po rokoch tvrdej driny.“
„Aby som mohla žiť, musím zarábať veľa peňazí.“
„Žiť znamená byť s ľuďmi, ktorí ma robia šťastným.“
„Žiť znamená mať možnosť dosiahnuť všetko, to po čom túžim.“
„Žiť znamená byť na mieste, kde sa moje srdce cíti dobre.“
„Žiť znamená zarábať pasívny príjem.“
„Žiť znamená cestovať a objavovať nové miesta.“
„Žiť znamená mať milujúcu rodinu.“
„Žiť znamená nájsť zmysel v každom dni“
Z odpovedí som zistila, že niektorí ľudia považujú „skutočné žitie“ za emocionálny stav, iní za okolnosť, niektorí za čin a iní za vlastníctvo niečoho.
Kto z nich má teda pravdu? Existuje jediná platná odpoveď? Nie, pretože každý z nich mohol odpovedať pravdivo. Verím, že každý má svoju vlastnú verziu pravdy na základe toho, čím si v živote práve prechádza. Je úžasné pozorovať rozmanitosť našich predstáv a názorov na náš život a svet okolo.
Čo ak by som jednoducho nahradila sloveso v každej vete slovom „byť“?
„Žiť znamená byť milovaný.“
„Žiť znamená byť schopný venovať sa tomu čo milujem.“
„Žiť znamená byť úspešný po rokoch tvrdej práce.“
„Žiť znamená byť bohatý.“
„Žiť znamená byť obklopený ľuďmi, ktorí mi prinášajú radosť do života.“
„Žiť znamená byť cestovateľom.“
„Žiť znamená byť schopný nájsť zmysel v každom dni“
Stane sa však to, že keď základnú vetu „žiť je byť“ rozšírim a doplním, jej opak bude prirodzene znamenať, že vlastne naplno nežijem.
Ja som dlhé roky videla význam tejto afirmácie v hľadaní stáleho pocitu šťastia. V preklade, ak som danú emóciu necítila, znamenalo to, že nežijem naplno. Okrem toho som tiež verila, že stav neustálej radosti možno dosiahnuť iba vykonaním zmien vo vonkajšom svete.
„Skutočne žiť znamená byť šťastný.“
Ďalší možný význam, ktorým som dlho rozvíjala danú vetu, bol, že žiť znamená prinášať výsledky. Naozaj nežijem, ak nedosahujem skvelé výsledky vo všetkých aspektoch môjho života vrátane vzdelávania, kariéry, vzťahov a financií.
„Žiť znamená dosahovať skvelé výsledky.“ Toto tvrdenie však automaticky znamenalo, že ak nevynikám v určitých aspektoch môjho života, skutočne nežijem.
Počkať, ak sa aspoň na sekundu zamyslím nad svojím životom, sú tieto výroky pravdivé?
Asi pred rokom a pol sa stalo niečo nezvyčajné. Napriek tomu, že som vo vonkajšom svete urobila konkrétne a v mojom ponímaní, potrebné zmeny na dosiahnutie trvalého pocitu radosti, a teda sa mi v podstate splnilo všetko, čo som si kedy želala, vysnívaný stav stále neprichádzal.
Práve naopak, aj keď som bývala na krásnom mieste pri mori, po boku s mojim milujúcim partnerom, s ušetrenými peňiazmi na účte a teda bez finančných ťažkostí, s dostatkom času k dispozícii, ktorý som mohla využiť akokoľvek som chcela , bez stresu z práce a obklopená úžasnými ľuďmi, upadla som do silného smútku a depresie. Bolo to obdobie v mojom živote, keď som sa ráno zobúdzala nešťastná a nespokojná s mojím životom. Namiesto toho, aby som sa cítila šťastná, som často upadala do nevysvetliteľného pocitu prázdnoty a beznádeje, pretože „tam vonku“ som mala všetko, ale vo vnútri som cítila prázdno.
V tom období, pre mňa tieto stavy znamenali dvojnásobnú porážku, pretože moje presvedčenie „žiť znamená byť v neustálom pocite šťastia a navyše tento stav možno dosiahnuť, ak zmením veci tam vonku“ sa rozpadalo.
Za ten čas mi veľa ľudí, ktorí vedeli o mojich stavoch hovorilo: „Niki, mala by si byť vďačná za to, čo máš, pretože nie každý má rovnaké možnosti ako ty.“ V tej chvíli sa pocit viny a smútku, ktorý som cítila vo vnútri, ešte viac zosilňoval.
Avšak, dnes si uvedomujem, aká som vďačná za každý potlačený a nespracovaný pocit, ktorý sa vo mne objavil, pretože práve tam začínala moja cesta k sebapoznaniu. Začala som spochybňovať moju nekonečnú honbu za šťastím. Keďže som cítila všetky ostatné pocity, len nie radosť, začala som premýšľať, čo by sa stalo, keby som svoje hľadanie vzdala a začala jednoducho prijímať všetky emócie, ktoré mnou budú prechádzať. Len tak im nechať voľný priebeh. Nebolo to však také ľahké ako to môže z týchto pár viet znieť.
A tak, po roku a pol, v ktorom som si postupne začala viac a viac uvedomovať a prijímať všetky stavy a pocity, ktoré sa objavili, som sa rozhodla otvoriť blog s názvom „living is being“ v doslovnom preklade „žiť je byť“, ktorého názov vystihuje môj hlavný postreh ako výsledok všetkého, čo som doteraz zažila.
Vďaka tejto afirmácii dostávam možnosť si vybrať, či chcem žiť svoj život tu a teraz, alebo či radšej nechám svoju myseľ neustále hľadať možné doplnenie vety „žiť znamená byť…“
A čo ak hojnosť, ktorú zažívam v oblastiach môjho života, je skutočne len odrazom nových poznatkov a uvedomení, ktoré sa na tejto ceste seba spoznávania vo mne objavili?
Čo ak sa všetky aktuálne vonkajšie okolnosti dejú práve preto, lebo čoraz viac oceňujem význam základnej vety „žiť znamená jednoducho byť“, a potom všetko ostatné zrazu rozkvitne samo bez akéhokoľvek ďalšieho zásahu?
Práve v tejto chvíli som si však vedomá mojej pravdy, že primárny zdroj vychadzajúci z presvedčenia, že skutočne žijem, nepochádza z dosiahnutia niečoho „tam vonku“, ale skôr z návratu do môjho vnútra, kde význam tejto vety bol pre mňa k dispozícii už odo dňa môjho narodenia. Inými slovami, uvedomujem si, že pocit, že naplno žijem, nepochádza zo žiadnej činnosti, ktorú robím vo vonkajšom svete, alebo z dosiahnutia určitej emócie.
V mojom ponímaní, ide skôr o stav bytia, ktorý je stále prítomný a dá sa definovať každým možným pocitom od smútku, hnevu, bolesti, prázdnoty, nervozity až po spokojnosť, naplnenie, radosť, lásku či vďačnosť, ktoré mnou prechádzajú tu a teraz.
V tomto bode uvažujem, či je potrebné, neustále chcieť mať niečo viac alebo sa stať niekým lepším než tým, čím už som, práve v tejto chvíli.
Čo ak mojím životným poslaním nie je stať sa niekým alebo niečím lepším, ale skôr pustiť všetky tie presvedčenia, ktoré tvorili to, čo som si vždy myslela, že som?
Bola by som rada, aby akýkoľvek názor alebo tvrdenie, ktoré sa rozhodnem zverejniť, bolo považované za jeden z mojich subjektívnych pohľadov na život. Nie je v mojom záujme predávať moju pravdu iným ako objektívnu a univerzálnu, pretože verím, že osobné skúsenosti privedú každého z nás do tých fáz a období, vďaka, ktorým si budeme môcť rozvíjať svoje vlastné teórie a svetonázory, a s ktorými budeme možno najviac rezonovať. Ani sa nesnažím vtláčať moje pohľady iným ľuďom s cieľom presvedčiť ich aby začali vidieť svet rovnako ako ja. Kde je vlastne napísané že to, čo hovorím ja alebo ktokoľvek iný, je objektívna pravda?
Skôr si myslím, že by moje vhľady mohli poslúžiť ako zdroj inšpirácie pre niektorých ľudí a povzbudiť ich, aby objavili svoje teórie, ktoré im pomôžu vybudovať si ich vlastný svet, a v prípade záujmu, aby sa o tieto veci bez váhania podelili.
Ak sa nájde niekto, kto vidí veci podobne, ako ja, poteší ma, že je nás viac, a ak sa nájdu takí, ktorí to vnímajú inak, rada si rozšírim moje obzory.